„Kresťania majú povinnosť hlásať evanjelium bez toho, aby kohokoľvek vylučovali. A nie ako tí, ktorí nútia dodržiavať nové povinnosti, ale ako tí, čo spoločne prežívajú radosť... Všetci sme pozvaní ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia.... nikoho nemožno vylúčiť... Cieľom nie je vyrábať si nepriateľov, ale aby Slovo bolo prijaté... Pastorácia s misijným zameraním nie je posadnutá odovzdávaním množstva doktrín a ich vnucovaním... Cirkev nie je colnica, je to otcovský dom, v ktorom je miesto pre každého... Vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista! Opakujem tu pre celú Cirkev: je mi milšia ‘otlčená‘ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia, z upätosti na vlastné istoty. Nechcem takú Cirkev, ktorá zostane zamotaná v spleti svojich mánií a procedúr…Dúfam, že skôr než strach z urobenia chyby, bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu; do predpisov, ktoré nás menia na neúprosných sudcov, do zvyklostí, uprostred ktorých sa cítime pokojní, i keď vonku je veľa hladných a Ježiš nám neustále opakuje: ‘Vy im dajte jesť! ‘ (Mk 6, 37) Ježiš nehovorí apoštolom, aby vytvorili exkluzívnu, elitnú skupinu... Sme pozvaní obhájiť našu nádej, nie však ako nepriatelia, ktorí ukazujú prstom a odsudzujú... Cirkev musí byť miestom nezištného milosrdenstva, kde sa všetci cítia prijatí a milovaní! A plnosť dosiahneme, keď zbúrame steny a naše srdce sa naplní tvárami a menami!“
Apoštolská exhortácia pápeža Františka „Evangelii gaudium“